Nene! Já píšu dobře! A hodně!
A taky, když se ti nelíbí, že prostě nemám ráda církev, tak jako cooo? Prostě tam budou a budu je upalovat.
A just.
A tečka.
A budou je upalovat upíři.
Do pytle… ale to by byl fór :´D…

Já bych ještě dodala něco o nadměrečném (opak podměrečného, žejo) sebevědomí… Nedávno mě u jedné kamarádky na FB dostal do kolen nějaký její kamarád, prohlašující něco ve smyslu, že taky píše, ale že by si nikdy netroufl dávat z toho ukázky na net, protože by to nerad viděl za výlohou Luxoru, nebo co… 😀 Jsem slušná vlkodlačice, tak jsem pomlčela, ale dalo mi to docela práci, nenapsat nějakou hodně ironickou odpověď.

Hm, je však vôbec možné, aby sa autorovo presvedčenie neodrážalo v jeho dielach? Alebo aspoň názory, ktoré ak už nie vyznáva, tak je ich schopný ako-tak pochopiť? Aj dobrá rozprava medzi postavami s odlišnými názormi sa dá napísať len tak, že – mierne schizofrenicky – zastávate oba názory súčasne. Viete nájsť presvedčivé argumenty pre obe možnosti. Lenže ťažko je nejaký spisovateľ takou vyspelou a empatickou osobnosťou, aby vedel chápať všetky možné postoje.

Pozor, ja nehovorím, že sa autor nemá pokúšať o maximálnu pestrosť námetov, postáv, prostredí, posolstiev a podobne. Najradšej mám práve autorov, ktoré dokážu písať pestro z rozličných uhlov pohľadu, ktorých postavy nie sú ako cez kopirák. Len vravím z vlastnej skúsenosti o pestrosť, že je to niekedy ťažké.

Ak by som s niečím polemizovala, tak je to skôr s názorom, že správny autor má svoju tvorbu považovať za zlú a s väčším časovým odstupom za čoraz horšiu a horšiu. V hrubých rysoch to síce aj u mňa takto platí, ale… neraz nevidím na sebe po roku nijaký pokrok. Ani po dvoch. Vlastne si myslím, že najlepšie som písala v 24 rokoch a odvtedy sa tá krivka len jemne vlní namiesto jednoznačného stúpania. Niežeby som sa nesnažila zlepšovať. Ale iné je snažiť sa zlepšovať a iné je skutočne byť lepší. Lebo to druhé vôľou neovplyvníme.